Je cesta späť?

Autor: Alexandra Žibritová | 26.9.2011 o 19:27 | (upravené 26.9.2011 o 19:33) Karma článku: 4,91 | Prečítané:  1015x

Ostávali jej tri hodiny života. Snažila sa nad ním zamyslieť, ale všetko bolo ako v hmle. Žila som správne? Žila som rada? Žila som vôbec ? Vraví sa, že človek na smrtelnej posteli vidí všetko zreteľne, všetko to čo spravil a nespravil a čo spraviť mal. Ona síce neležala  na smrtelenej posteli, ale vedela, že jej čas sa už naplnil.

Pred tromi rokmi odišla do sveta. Niektorí odchadzajú  hladať svoje štastie, ona odišla nájsť svoje stratené ja, svoju intuíciu a svoj pocit sebavedomej ženy, ktorý rozdupala kopytami divokých koní. Viete is predstavit, že niekto vám povie niečo tak vtipné,že by sa na tom zasmial celý svet, ale vám sa ani jeden kútik úst nepohne? A keď vám vaša vlastná krv povie, že vás ľúbi a vy automaticky odpovedáte že aj vy, ale ste si vedomá, že ste prázdna ako vyhodená zapalková škatuľka? Je to zvláštny pocit učit sa všetko odznova…učit sa veci, čo isli niekedy prirodzene, učiť sa usmiať sa len tak, či na okoloidúceho, naučiť sa opäť cítiť vietor v tvári a vzduch v nose, vnímať ranné svetlo, uvedomovať si vlastnú chôdzu a dych, vedieť vychutnať si jedlo alebo povedať niekomu mám ťa rád (a zároveň to aj cítiť). Jednoducho nerobiť veci ako robot, nebyť ako kulisa na javisku, či ako červený panáčik na semafóre…to chcela zmeniť.

A však nemala pocit, že svoje posledné tri roky žila naplno. Žila ako v zlatej klietke, ktorú si sama ukovala. Žila ako vtáčik, ktorému pristrihnú kridla, miesto toho aby žila ako anjel, ktorý sa krídel sám rozhodol vzdať, len aby mohol žiť!. Žila ako vosková figurína v múzeu, o ktorej majú navštevníci pocit, že je takmer ako živá a že sa  na nich dokonca aj pozerá, ale na dotyk je chladná a keď človek pristúpi bližšie pochopí, že viac ako umelý usmev z nej nedostane.

Toľko veľa vecí zrazu mala pocit, že neurobila a vôbec nechápala, že prečo? Prečo tak dlho spala ako šípková Ruženka? A prečo sa neobjavil žiadny princ? Hmla sa pomaly rozpúšťala a ona si čoraz jasnejšie uvedomovala koľko dní v živote vyhodila von oknom len tak, akoby to boli nejaké úplné zbytočnosti a pritom to je to jediné čo v živote naozaj mala. Tú možnosť zobudiť sa ráno a prežiť ďalší deň po svojom! A je úplne jedno či vonku prší alebo svieti slniečko, či ju nahneval niekto v práci, alebo ona niekoho, nejde o to aby bol ten deň dokonalý, ide o to, že je to deň, ktorý sa už nikdy nevráti späť a už nikdy sa nebude dať prežiť znovu a inak.

Trápilo ju, že nestihla zistiť aké je to byť tehotná (pričom sa na to odjakživa tešila a od 20tky sa na to už aj cítila), že už nikdy nezistí, čo to obnáša byť maminou a babinou, či zostarnúť po boku svojho partnera. Bolo jej ľúto, že tak málo bola s rodinou a priateľmi, že sa málo smiala, že málo času trávila vonku a v prírode, že sa neprihlásila na tanečnú, o ktorej mala vždy pocit, že jej bude prinášať radošť a ženskosť...a že tri roky blúdila, miesto toho, aby ľúbila. Amen!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?